PDF INFO
Spomienka na lokomotívy zo Děčína
Tomáš Provazník
Stroje radu 556.0 sú parné lokomotívy určené na nákladnú dopravu, ktoré v rokoch 1951–1958 vyrobili v celkovom počte 510 kusov Závody V. I. Lenina (plzeňská lokomotívka Škoda). Vďaka tomu patria medzi najpočetnejšie typy parných lokomotív československého pôvodu. Tieto mohutné lokomotívy boli po dlhé roky určené predovšetkým na ťahanie najťažších nákladných vlakov prevádzkovaných na hlavných tratiach naprieč celým Československom. Na konci svojej prevádzkovej kariéry sme ich však mohli vidieť aj na menej významných úsekoch vedľajších tratí, kde slúžili až do úplného ukončenia parnej prevádzky v roku 1981. V tejto knihe sa však píše viac o ľuďoch okolo nich ako o samotných strojoch. Jej autorom totiž nie je historik ani technik, ale železničiar, ktorý navyše pochádza zo železničiarskej rodiny a ktorý dnes už dobre vie, čo mala na mysli jeho mama, keď pri vstávaní na obed zvykla hovoriť: „Tie nočné služby ma raz zabijú.“ Na vlastnej koži si totiž vyskúšal, aký ťažký môže byť život železničiara. Železnica bola od nepamäti spojená s nepretržitou prevádzkou, pri ktorej museli byť železničiari deň aj noc bdelí a pohotoví. Ani súčasnosť nie je výnimkou, rozdiel je len v tom, že kedysi sa ľudia museli viac spoliehať jeden na druhého, pretože moderná zabezpečovacia technika bola hudbou budúcnosti.
Obzvlášť náročné zmeny zažívali muži na parných lokomotívach – drinu, ktorú si nikto nedokáže ani predstaviť. Oni ju však s hrdosťou, ktorá im bola vlastná, prijali a z rušňovodičov a topičov sa stali nerozlučné dvojice, ktoré uvádzali do pohybu parnú lokomotívu, jeden z vrcholov éry objavov a poznania. Iba rušňovodič, spoliehajúci sa na svoj zrak a zručnosť, dokázal doviesť túto masu živej ocele tam, kam bolo potrebné.Len málokto z civilných cestujúcich si pri vystupovaní z vlaku uvedomí, že samotný príchod do akejkoľvek stanice, či už cieľovej, alebo medzizastávky, je vo svojej podstate výsledkom dobre odvedenej práce železničiarov, ktorí neurobili žiadnu chybu. Tisíce takýchto vlakov odviezol ako rušňovodič aj autorov dedko, ktorý je de facto zodpovedný za vznik tejto knihy, pretože práve on v autorovi zapálil pomyselný plameň záľuby v parných lokomotívach. Publikácia mapuje posledných dvadsať rokov prevádzky série 556.0 v Děčíne predovšetkým jedinečným pohľadom prevádzkových zamestnancov, prevažne rušňovodičov a topičov. Prostredníctvom ich autentických spomienok sa čitatelia budú môcť previezť na stanovišti nejedného děčínskeho parného rušňa. Čestné miesto tu majú aj spomienky ľudí z iných miest, teda posádok z okolitých lokomotívnych dep, ktoré do Děčína so svojimi „päťsto päťdesiatšestkami“ tiež dochádzali. Aj oni spolu s Děčínčanmi zdolávali trate v Lužických horách. K profesionálnemu životu však, žiaľ, patria aj chvíle, na ktoré by človek najradšej zabudol. Áno, reč je o nehodách, ktorým sa kniha tiež podrobne venuje.
„Spomienky na lokomotívy zo Děčína“ je publikácia, ktorá formou rozprávania, bohato doplneného prevádzkovými fotografiami a dokumentmi, vzdáva hold všetkým ľuďom, ktorí boli nejakým spôsobom spojení s prevádzkou týchto lokomotív, či už priamo, alebo nepriamo.
