Kamenická strojovka 1980-1997
Tomáš Provazník
Rýchlosť, operatívnosť, flexibilita sú tri slová asi najvýstižnejšie charakterizujúce stredisko lokomotívnych čiat Česká Kamenice, spadajúce pod domovské lokomotívne depo Česká Lípa. Hoci to mnohým pripadá ako včera, je tomu už viac ako štyridsať rokov od chvíle, kedy tu okenné výplne bývalej výtopne prvýkrát rozochvel licenčný spaľovací motor Pielstick prvýkrát prichádzajúci T 466.0223, ktorá sem dorazila 1. septembra 1980. ustálila na štyroch „okuliarovcoch“ radu T 478.3, ktorým miestni muži venovali láskyplnú starostlivosť.
Šesť kapitol rozdeľuje publikáciu na dve polovice, predrevolučnú a porevolučnú. Ako zhodne potvrdzujú sami strojvodcovia, do novembra 1989, dokedy v Českej Kamenici trvala železničná renesancia, tú prežili najkrajšie roky na dráhe. Ich akčný rádius sa tiahol od Bakova nad Jizerou po sto osemnásť kilometrov vzdialenej Bohušovice nad Ohří, kam vozili ucelené súpravy štrku, tzv. „maršky“. Hoci kamenársky turnus bol rýdzo nákladný, vídať sme ich mohli aj s osobnými vlakmi, keď mimoriadne neschopnosti ostatných strojov na spoločných vozových ramenách pohotovo vykrývali práve kamenárske mašiny. Dokonca sú známe prípady, keď stanuli na čele tých najprestížnejších medzinárodných rýchlikov, akým bol napríklad R 1474 Saxonia. Tá mala vo svojej súprave začlenené aj vagóny určené na prepravu osobných automobilov a so svojimi sedemnástimi vozidlami dosahovala dĺžku cez štyristo metrov.
Bohužiaľ ani tak malému pracovisku, akým stredisko lokomotívnych čiat Česká Kamenice bolo, sa nevyhli nehody. Tá najznámejšia otriasla tamojším depom dňa 27. mája 1986 a nasledovali ďalšie. Ponovembrové udalosti priniesli opätovný návrat „fujar“ pod Kamenický hrádok. Odštartované privatizácie spolu s privilegovanou kamiónovou dopravou však dokázali ich počet bleskurýchlo znížiť na jeden jediný stroj, ktorý je naviac ku koncu prevádzky vystriedaný radom 742.
742.342-9.
Pestré zážitky viac ako troch desiatok strojvodcov by hravo naplnili hneď niekoľko takýchto kníh. Nám však na to, aby sme spoločne vplávali do doby, kedy sa tadiaľto cez „kopec“ ťahal jeden náklad za druhým a práca pre manipulačné vlaky bola v každej stanici, musí stačiť len pár vybraných spomienok niekoľkých ortodoxných „kameničiarov“. Samozrejme tu nájdete aj to, ako na nich spomínajú aj ostatní kolegovia z iných dep alebo napríklad výpravcovia. Kniha je bohato doplnená radom dobových fotografií, takmer kompletnými obehmi aj cestovnými poriadkami.
Dnes už tu po kedysi slávnej služobni nenájdeme takmer žiadnu hmatateľnú stopu. Zmizli nákladné vlaky, niektoré koľaje, rovnako ako areál bývalého depa. Aj napriek tomu všetko zostane kamenárska „strojovka“ mnohým uchovaná v pamäti ako akcieschopné stredisko s fajn lokomotívnym personálom. Právom si teda zaslúži našu pozornosť.
